Hudba Manding

  Ako už bolo spomenuté, prevažnú časť nášho repertoáru tvorí interpretácia tradičných rytmov a piesní z oblastí Mali, Guinea

a Senegal. Tento štýl hudby, známy tiež ako Manding, je dnes rozšírený takmer po celom svete. Rozkvet zaznamenal najmä v 60-tych rokoch, kedy sa interpreti z uvedených oblastí vydali za hranice svojich domovín a očarili Európu osobitou kultúrou a jedinečným hudobným cítením. Pochopiteľne, Manding má tiež viacero podôb, popri výslovne perkusívnych orchestroch sa prezentovali i súbory hrajúce aj

na melodické nástroje (napr. balafon či kora). Jamadan predstavuje Manding hudbu zloženú len z bubnov, konkrétne verziu spopularizovanú známymi bubeníkmi Mamady Keitom a Famoudou Konatém,
ktorá sa týmto spôsobom hrá len v určitých častiach Guinei..

  Základný podkladový rytmus vytvárajú tri odlišne ladené basové dvojhlavé bubny s blanou z kozej alebo hrubšej zvieracej kože zvané dunduny s pripevnenymi ladenými zvoncami navrchu. Ovládajú sa palicou v jednej ruke na rozoznenie blán a tenkými tyčinkami či klincami v druhej ruke na údery na zvonce. Od najväčšieho po najmenší sa dunduny nazývajú dundun, sangban a kenkeni. Srdcom rytmu je sangban, polyrytmicky dopĺňaný dundunom, oba tieto bubny vsúvajú do rytmu i množstvo variácií. Kenkeni hrá ostinato, metronomicky udržiava pulz hudby. Tieto tri bubny sú niekedy ovládané i jediným hráčom.

  Okrem dundunov sú typickými a asi najznámejšími nástrojmi pre túto hudbu nepochybne djembe, bubny oválneho tvaru s dreveným korpusom (zväčša africký mahagón) a navrchu natiahnutou kozou kožou na ktoré sa hrá dlaňami. Tradične sa veľmi silno napínajú a vydávajú ostrý prenikavý zvuk.

Jeden, prípadne dvaja hudobníci obsluhujú doprovodné djembe s hlbším zvukom, ktoré hrajú opakujúci sa pattern. Súbor vedie a náladu rytmu spolu s tanečníkmi určuje hráč na sólové djembe, toto djembe je zväčša naladené najvyššie. Sólový hudobník hrá signály, ktoré určujú začiatok, koniec rytmu alebo uvádza nacvičené prechody, tzv. breaky, ktoré sa však hrajú skôr kvôli potrebám „neafrického“ obecenstva. Sólista obohacuje rytmus sólovými frázami, pozostávaúcimi z improvizácie i tradičných fráz, ktoré napríklad simulujú ľudskú reč. Na vystupňovanie atmosféry dáva pokyn na tzv. échauffement, zahustenie rytmu, kedy hudobníci zvyšujú počet úderov a mnohokrát i rýchlosť. Rytmy Manding a s nimi súvisiace piesne sa spájajú s rôznymi príleźitosťami, napr. zber úrody, obriezka, zvádzanie opačného pohlavia a pod. Spomenutým nástrojom v pulzácii rytmu asistujú aj drobnejšie rytmické nástroje.

OSTATNÉ VPLYVY
Afrika ako kolíska rytmov rozšírila „vďaka“ kolonizácii jej obyvateľov spôsob polyrytmického hrania aj do iných častí sveta. Postupne tak vznikali rôzne hudobné smery, ktoré čerpali z africkej rytmiky, rituálov a dominantného postavenia bubnov. Afriku cítime teda tak v tradičných rytmoch ako i v modernejšom prevedení :